„Ujo G.“ sám neprejavil záujem dozvedieť sa niečo viac
o našom spoločnom tréningu, tak som mu nadelegovala rozdelenie pasáží.
Rozdelil: 30% on, 70% ja. Ach, no, ale čo iné som mohla čakať. Tréningy
prebiehali v učebni strednej školy neďaleko univerzity. 25 stredoškolákov
pripravených nasať čo najviac informácií o tom, ako rozbehnúť ich vlastný
„social project“. 50 očí upretých na nás – trénerov. Áno, už oficiálne,
začíname. Fuuuu.. Raz, dva, tri... Ide sa na to!
Prvý tréning za nami, trochu strachu v hlase, napätie
by sa časom dalo krájať. Ale celkovo: úspešne. Prestávka. A „ujo G.“ ku mne
docupitá, že vraj „on sa na to necíti, či si môžem vziať ešte 20% jeho časti
tréningu. Fuuuuu, naozaj silná káva, toto by som nečakala. Zahryzla som si do
jazyka, ok. Och, mala som si vziať na zodpovednosť všetko – jedným slovom hrôza
– „ujo G.“ nevie rozprávať! Ako, poznám pár Turkov, ale „ujo G.“ je extrém, ich
presný opak – hanblivý, nevýrazný, utiahnutý, vystrašený... A čo je
najhoršie – priznávam, moja angličtina nie je super truper excelent, ale čo on
„predviedol“, to by aj deti na základnej škole zvládli lepšie, a to teraz
naozaj nepreháňam :( Celé zle. Feedbacky od študentov by ste si určite
nechceli čítať. :(
Rekapitulácia:
Prvý tréningový deň sa skončil, bohužiaľ či našťastie.
Ktohovie... Večera v Galbanuš, lacná, ale chutná (aspoň nateraz, lebo to
sme ešte netušili, že táto vývarovňa sa stane naším verným priateľom :)
)... A prvá noc v našom byte – bez teplej vody :(
Veď blonďáci, všetci traja, do jedného – antitechnickí ľudia :D Ale tak nám
treba! Veď aspoň sranda – v ľadovom Moldavsku, ľadová voda. ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára